We are the HEPNER

sobota 15. januára 2011

Moja cesta za šťastím


Kapitola prvá – úvodné zamyslenie
...ÁNO, tak ako som už písala v traileri čo visí na jojke zašitý a stratený:-), som na slovensku celebritou. Aj keď byť na slovensku celebritou je to isté ako byť niekde v západnej európe riťou ako som to vyjadrila už v minulosti. Každopádne ma ľudia oslovujú, spoznávajú "aha nie je to tá..." alebo" aha pozri kto tam je!", Niektorí sa radšej rýchlo pozrú niekam inam keď ma náhodou uvidia aby potom doma rozprávali " videli sme tú , tá ale vyzerala" :-). Ale to je ten lepší prípad. Mnohí sa líškajú, vtierajú a sú milí len aby sa dostali do vašej blízkosti a mohli sa zviditeľniť. Budú chodiť na všetky dobročinné akcie, plesy a všelijaké iné "sešlosti" kde je trochu viac ľudí aby sa trochu zvidteľnili a dodali si tak pocit dôležitosti,že sú in a že sú tiež dôležití. Je ich okolo mňa veľa, viem o nich, o niektorých neviem a budú sklamaním budúcnosti lebo takí vás opustia keď sa náhodou nedarí ( Dara by o tom vedela porozprávať svoje) ale zatiaľ sú pri mne lebo sa darí:-) a aspoň neškodia tak ako tá druhá skupina čo vás nenávidí a ani nevie dobre že prečo.
Možno stačí že ste slávni a oni nie, že ste to niekam dotiahli a im sa to nepodarilo. Ktovie prečo sú ľudia zlí. Vlastne to tuším a tušia to mnohí, ale to je iný príbeh. Nenávidia vás a závidia vám, Škodia vám a prenasledujú vás. Ohovárajú a robia všetko preto aby vám akokoľvek uškodili. To sú tienisté stránky slávy na slovensku a myslím že aj inde vo svete.
...Btw, píše sa mi ťažko lebo mám nové gélové nechty a s tými sa píše fakt ťažko:-) Možno si ich ostrihám:-)...Ale ideme si na slivestra trochu zatrsať ...tak soráč za tie kadejaké preklepy...
Nechcem tu ale písať ani o tých čo sú pri mne zo zištných dôvodov ani o tých ktorí mi znepríjemňujú život ako sa dá. Chcem písať o mne o mojom živote a o mojom smútku aj radosti. Chcem napísať o tom čo všetko možné aj nemožné bolo treba vykonať aby som sa dostala tam kde som. Nebolo to ľahké a bol v tom nesporne aj kus šťastia...a možno ..možno to bol osud ktorý už dávno predtým ako som sa narodila vedel o mne všetko a dopredu napísal môj život.
Chcem písať pre svojich priateľov, ozajstných priateľov ,ktorí pri vás vytrvajú nielen vo chvíľach radosti ale aj vtedy keď je vám zle a vám sa nechce ďalej žiť. Pre tých budem písať a možno aj pre tých ktorých zaujíma príbeh plný utrpenia bolesti ale aj radosti z víťazstiev nad nepriazňou osudu. Píšem pre tých ktorí chcú vytrvať a zvíťaziť a pre tých ktorí možno už nevládzu a snáď si nájdu v tej spleti mojich zážitkov motiváciu aby šli ďalej aj keď už nevládzu a život sa zdá byť neznesiteľný. A tie okamihy prídu do životov každého z nás....Ja to viem. Skôr či neskôr prídu. Do toho môjho prišli nečakane skoro a s takou silou že sa čudujem ako môžem byť po tom všetkom ešte na žive.
Ale som, a nielen to. Osud ktorý má asi zmysel pre humor to zariadil tak , že som sa v tej úpornej snahe prežiť "vytrepala" ako ryba ktorú oceán vyvrhol na súš a v agónii smrti sa trepe o život, podobne ako ja:-). Nuž, že som sa vytrepala až na výslnie toho pozláteného sveta šoubiznisu o ktorom sa toľko popíše a nahovorí , že je to niekedy až smiešne. Napriek tomu mnohí ľudia urobia čokoľvek aby sa tam dostali. Ja som sa tam dostala bez toho aby som o tom čo len snívala a keby mi niekto pred mnohými rokmi povedal, že na mňa budú pozerať milióny divákov v televízii tak mu poviem že sa zbláznil:-) Ale to je už tiež iný príbeh...
Takže som sa narodila a môj príbeh začal...
Moja cesta za šťastím-2.kapitola(prchavé šťastie)
...narodila som sa na predmestí stredne veľkého slovenského mesta do nie veľmi bohatej ale ani nie chudobnej,v tých časoch skôr priemernej slovenskej rodiny. Veľa si z tých časov nepamätám lebo som bola príliš malá na to aby som si pamätať mohla. Ale čo som si strážila v pozdejších časoch ako najcennejší poklad boli prchavé spomienky na tie krásne chvíle ktoré som strávila v milujúcej rodine v objatí matky v náručí ktoré mi neskôr tak veľmi chýbalo. Otec aj mama pracovali obaja v tom istom podniku v meste a tešili sa na život v novom družstevnom byte na okraji mesta. Boli šťastní. Narodilo sa im očkávané druhé dieťa na dôvažok dievčatko lebo braček sa narodil o šesť rokov skôr a život sa zdal krásny a prajný. Tak to malo byť a tak to bolo naplánované. Šťastná rodinka s dvoma deťmi niekde na predmestí:-). Ale osud to tak nechcel.
Neskôr som často hovorila o všetkom s hnevom výčitkami plačom aj odovzdaním a obľúbená otázka PREČO letela nahor až príliž často, ale zmeniť na tom čo sa stalo sa už nedalo nič.
Braček si toho pamätal viac a často mi rozprával dookola čo sa stalo, lebo som bola dotieravá:-), a stále som to chcela počuť znova a znova akoby som chcela pochopiť prečo!
Skrátka maminka zomrela keď som mala dva roky. Z toho čo mi povedal neskôr otec a braček som pochopila iba toľko že ako 24 ročná mladá žena dostala rakovinu a behom pol roka bola mŕtva. Môj otec ostal sám so mnou a s osemročným bratom v opustenom panelákovom byte a ako 26 ročný nebol pripravený na takýto úder. Ten úder bol taký zdrvujúci že ho skolil k zemi a on sa už nikdy na nohy nepostavil.
Otec začal piť a my sme začali trpieť núdzu nielen z nedostatku jedla ale aj rodičovskej lásky. Po čase otca vyhodili zo zamestnania kvôli alkoholu a neskôr aj z vytúženého družstevného bytu lebo zaň nemal z čoho zaplatiť.
Nepriala nám ani doba lebo sa krátko predtým zmenil režim a tam kde sa predtým možno tolerantne zatvárali oči sa už dnes oči skôr otvárali. Z bahna vyliezlo mnoho podnikavcov a všetci sa začali správať "trhovo". Nikto netoleroval že otec neplatí za byt za elektrinu a teplo. Pomaly sme sa ocitli v zime hladní a na ulici. S nezamestnaným a zlomeným otcom a pár osobnými vecami sme stáli na začiatku môjho života.
Mojím šťastím v nešťastí bolo že som bola ešte príliš malá, neschopná si pamätať zlé, ale môjho bračeka tie časy nezmazateľne poznačili a vryly mu do srdca rany z ktorých sa už nikdy nevyliečil.
V tom čase sa na scéne objavil strýko Ďuro. Muž, ktorý zohral svoju nie príliš populárnu ale kľúčovú rolu v našich životoch.
Strýko Ďuro žil na západnom slovensku v malom mestečku a ponúkol otvcovi že sa môže uchýliť k nemu aj s dvoma deťmi kým si nenájde niečo lepšie. Otec prijal ponuku, lebo medzi nami, nič iné robiť nemohol. Na krku dve deti, blížiaca sa zima a vo vrecku mesačná dávka zo sociálky. Nasťahovali sme sa teda ku strýkovi a naša cesta peklom sa začala.
Otec pil stále viac a my sme s bračekom žili v čoraz väčšej chudobe a spoznali sme čo je to strach, hlad a nedostatok. Teraz už viem že viac ako nedostatok jedla či tepla ma bolel nedostatok lásky , ktorú som tak veľmi potrebovala v tom veku.
Braček sa o mňa staral ako najlepšie vedel . Ale osemročný vystrašený chlapec nevie vynahradiť lásku matky a otca čo ako veľmi by sa snažil. Ale snažil sa z celých síl.a vďaka nemu som tam kde som a som tým čím som lebo nebyť jeho nebola by som už vôbec:-).
Môj otec sa zatiaľ utápal v žiali a alkohole spolu so strýkom Ďurom, ktorý sa topil iba v alkohole. Ale v občasných svetlých chvíľkach nám otec dával toľko lásky koľko vládal, žiaľ osud bol k nemu príliš neľútostný a krutý . Keď som mala 4 roky našli ho mŕtveho pred jedným z mestských hotelov. Ostala som sama s bračekom u strýka, ktorý by sa nás bol určite zbavil keby nebol dostával od sociálky peniaze na dve siroty o ktoré sa staral. Konečne mal dostatok peňazí aby sa mohol dosýtosti opíjať:-). A tak nás čakala etapa nášho života v ktorej hľadať čosi pekné bolo veľmi ťažké a skončila tragickejšie ako sme si dokázali v tom čase predstaviť....
Moja cesta za šťastím-3.kapitola(chlípny strýko)
Nasledujúce roky boli nočnou morou každého dieťaťa. Strýko Ďuro si nás zobral do pestúnskej starostlivosti a žil si ako prasa v žite. "Vy ste aký dobrý človek" mi utkvelo v pamäti keď ho suseda chválila za jeho krásne skutky, že sa nás ujal. " Veľmi dobrý človek , že sa postaráte o tie dve sirôtky". Ten dobrý človek však pil ako dúha a mlátil nás ako žito. " Zbil som tú mladú že kňučala v kúte" chvastal sa v krčme " nech vidí kto je pán v dome a koho má na slovo počúvať".Zvykla som si na bitky rýchlo. Boli kruté rýchle a nečakané. Bil nás často bez dôvodu keď prišiel z krčmy. Zobudil nás s revom častokrát ráno keď sa vracal opitý z krčmy a museli sme upratovať s bračekom často až kým sa nerozvidnelo pričom nás kopal bil všetkým možným a oplzlo nám nadával že sa to tu nedá ani popísať. Nevedela som a nechápala prečo to tak je, ale myslela som si že som ja za to vinná že je v izbe neporiadok a že sa strýko hnevá lebo sme zlí, neposlušný a neporiadny. Až neskôr som pochopila, že to bolo chlípne, zvrhlé a podlé prasa, ktoré si svoj koniec zaslúžilo.
Medzitým som začala chodiť do školy. Veľmi som sa na školu tešila. Počula som od brata čo všetko v škole robia a ako sa učia čítať , písať a maľovať...Veľmi som sa tešila. Lenže veľmi skoro mi všetci ukázali kde je moje miesto. Nemala som pekné a čisté šaty ako moje spolužiačky, lebo hoci sme sa s bračekom snažili z tých starých a obnosených šiat čo nám občas strýko poznášal aby sme boli aspoň ako tak odetí a aby na neho susedia neukazovali prstom...tak s tým sa zázraky urobiť nedali.
Veľmi som plakala keď mi chlapec, tuším sa volal Jožko, ktorý sedel predo mnou v lavici povedal že som špinavé prasa a nechce so mnou sedieť v lavici. Učiteľka na neho chápavo pozrela a presadila ho inam. Sedela som potom sama dlho lebo nikto nechcel so mnou sedieť v jednej lavici.
Uznávam že som asi trochu smrdela a nebola práve príťažlivá v tých starých šatočkách zaplátaných ale tak strašne som chcela byť ako oni. Ako tie pekné a šťastné deti, po ktoré si každý deň prichádzali pekní a čistí rodičia aby si ich odviedli do teplých, čistých domovov. Deti by ma boli asi rozobrali na drobné nebyť môjho staršieho bračeka ktorý už vtedy bol vďaka strýkovej "výchove" nesmierne tvrdým a divým chlapcom. A tak keď párkrát "zavesil na klinec" tých čo do mňa zapárali, prestali zapárať a hoci zazerali nikto sa neodvážil zo strachu mi ďalej ubližovať. Chodila som do prvého ročníka a snívala o tom aké by to bolo keby po mňa prišla do školy maminka a zobrala ma domov kde by voňali teplé koláče. Vôňa domova. To bol môj najtajnejší sen :-)
Nejak som prechodila prvý ročník a prežila som aj snahu mojej učiteľky zbaviť sa ma preradením do osobitnej triedy. Nepamätám sa už celkom presne na dôvody ale myslím ,že to bolo kvôli niečomu ako neprispôsobivosť, izolovanosť od ostatných detí, a čosi ako že z hygienického hľadiska a bla bla bla. Našťastie skončilo sa to dobre lebo riaditeľ školy nás nechcel ako súrodencov a siroty rozdeliť a tak som nastúpila aj do druhého ročníka. Ale ten som už mala dokončíť niekde inde.
Medzitým strýko pil čoraz viac a pre istotu si začal aj vodiť kumpánov ktorým ukazoval ako zatočí s takými pankchartmi ako som ja a môj braček. Robil to naozaj dôkladne a často sme s bračekom chodili s modrinami po celom tele. Týranie naberalo na sile a s ním aj naša zatrpknutosť voči svetu a ľuďom ktorí to dovolili.
Bola už hlboká noc , skôr ráno keď som sa zobudila na veľmi nepríjemný pocit na tele. " Neboj sa maličká strýčko bude k tebe dobrý, veľmi dobrý" začula som šepot pri uchu a do nosa mi udrel ostrý zápach piva a pálenky. Chcela som zvriesknuť, ale zamrela som strachom a nevedela som vydať hláska. Akoby ma niečo temné objalo a ja som nevedela dýchať. Cítila som strýkove ruky ako mi behajú po tele a ako mi vyhŕňa nočnú košieľku a dýcha na mňa čoraz silnejšie výpary z úst. Bolo mi zle a bola som na smrť vystrašená. " Buď ticho maličká nezobuď brata počula som v uchu jeho šepot a cítila ako sa ma dotýka medzi nohami upotenými studenými rukami. Snažil sa vopchať prst dnu ale nedarilo sa mu lebo som bola celá v kŕči. Hrozne ma to začalo bolieť a vtedy čosi vo mne povolilo a hlasno som vykríkla. Tým som zobudila bračeka, ktorý keď uvidel čo strýko robí vrhol sa neho odzadu a snažil sa ho odo mňa s krikom odtrhnúť. Strýko bol však silnejší a odhodil ho do kúta. Zazrela som ako bračekovi steká po čele tenký pramienok krvi ale zazrela som aj jeho pohľad. Pohľad ktorý som mala vídavať v budúcnosti aj častejšie a ktorého som sa nesmierne bála. Pohľad temný a chladný. Potom som bračeka na chvíľu stratila z očí lebo ma strýko celú privalil a snažil sa mi znova vopchať prst medzi nohy. Vtom som zacítila že ustrnul a z úst sa mu vydralo bolestivé chrčanie. Uvidela som bračeka ako ho chytil za ruku a odvalil ho zo mňa na zem. Z chrbta mu trčal obrovský kuchynský nôž ktorý strýko používal na krájanie chleba. " Už je dobre neboj sa ,už je dobre" zašepkal brat a na perách mu pohrával spokojný úsmev. Bola som vystrašená uzimená a celá som sa triasla. Brat ma prikryl a objal. " Neboj sa už nám nikdy neublíži. Ochránim ťa a nikomu nedovolím aby ti ublížil. Nikomu!" Tak sme ostali v objatí až do rána. Nespali sme . Ticho som plakala a braček ma kolísal a hladkal po hlave. " Neopustím ťa počuješ? neopustím ťa, nech sa deje čokoľvek prídem si po teba" povedal. A ja som mu verila hoci nechápala prečo to vraví veď sme boli spolu. Ráno brat zavolal susedku a ukázal jej čo sa stalo. Tá s veľkým vreskom odbehla a zalarmovala susedov. Policajti nás našli s bratom v objatí na posteli, nad mŕtvolou s veľkým nožom v chrbte ktorá ležala v obrovskej kaluži krvi. A strastiplná cesta dvoch sirôt životom mala pokračovať v rozdelení...
Moja cesta za šťastím-4.kapitola(Elvíra)
Samka odviezli policajti a nevidela som ho dlhých 5 rokov. Nevedela som čo sa s ním stalo, lebo mi to nikto nepovedal hoci som sa to každého neustále pýtala. Odpoveďou bolo iba ticho či odmietanie. Čo sa s ním stalo som sa dozvedela až o 5 rokov neskôr. Mňa zobrali najprv na políciu a potom prišla po mňa jedna teta a odviedla ma so sebou. Išla som lebo jednak mi bolo všetko jedno a jednak tá teta vyzerala prívetivo, pekne sa na mňa usmievala a ponúkla mi doma upečený koláč, ktorý mi pripomenul maminku. Tak strašne som chcela niekomu veriť. Tak veľmi... Pani mi dala dózičku s koláčmi a držiac ma za ruku ma odviedla do auta, ktoré ma odviezlo do nového domova.
Ten sa týčil za veľkou ošarpanou bránou zo železných tyčí na konci s veľkými hrotmi. Vošli sme do veľkej nemenej ošarpanej budovy a pomaly vyšli na druhé poschodie.
„Posaď sa tu a počkaj ma , hneď prídem“ povedala pani zo sociálky s hrejivým úsmevom a vošla do veľkých čiernych dverí ktoré sa so škripotom zabuchli. Ostala som sama sedieť na lavičke pred dverami a do očí sa mi znova tisli slzy. Hrdlo som mala zovreté, ledva som vedela prgĺgať a cítitla som sa úplne opustená, sama a bezmocná, vydaná napospas strašidelnému domu, a neznámemu prostrediu.
Spoza rohu sa zrazu vynorilo počerné dievča v kockovanej zberanej sukničke, ktorá si už len slabo pamätala pôvodné farby. Dievča malo biele podkolienky a hnedý sveter s dvoma gombíkmi. Ten tretí bol odtrhnutý a na jeho mieste trčala guča nitiek. Dievča malo biele obité poltopánky a smelo v nich pricupitalo ku mne s nedôverčivým pohľadom. Bola už o čosi staršia ako ja a ako si utrela tečúci nos do rukáva zahundrala s namosúreným výrazom „ čo si zač a čo tu chceš?“ „ Pamätám si ju úplne zreteľne. Kupodivu napriek tomu čo som zažila za posledný deň a noc, napriek zmesi pocitov viny, strachu, beznádeje až zúfalstva , napriek cudziemu prostrediu a zamračenému výrazu tváre dievčaťa som sa jej nebála. Mala úprimný záujem dozvedieť sa niečo o mne . „Som Katka a neviem prečo som tu a ani kde som“ odvetila som potichu. Dievča sa chvíľu na mňa dívalo so zamračeným výrazom potom sa prišuchtalo k lavičke a sadlo si vedľa mňa. „Odkiaľ si“ spýtala sa a hrýzla si spodnú peru ako keby si ju chcelo v tej chvíli rozžuť a prehltnúť. „Nekukaj sa hryziem si pery“.“ Vychoška povedala že je to zlozvyk a natiera mi ich krémom lebo mám okolo nich vysušenú kožu“. A naozaj , keď si prisadla bližšie zbadala som okolo pier smiešne ružové lemovanie. „Si v domove“.“Neboj je nás tu veľa a nie je to až také zlé ako to vyzerá“ povedala a prvýkrát sa na mňa usmiala trochu žltými zubami. „Toto je riaditeľňa a kývla smerom k veľkým čiernym dverám za ktorými zmizla pani zo sociálky. „ Keď ťa Vražda bude prijímať buď radšej ticho a nič nehovor, iba ak by sa ťa pýtala" povedala a tvárila sa pritom veľmi múdro a zasvätene. Tak som spoznala Elvíru . Moju novú kamarátku ktorá ma sprevádzala na mojej ceste k dospelosti a ktorá mi veľmi pomohla v tej desivej osamelosti. Bola som otupená, vystrašená a zlomená a Elvíra to niekde v detskej dušičke, ktorá si toho už prežila tiež viac ako dosť vycítila a jej rovnako ubité srdiečko si našlo ku mne akúsi okamžitú spriaznenosť ktorá neskôr prerástla v priateľstvo.
Odrazu sa čierne dvere so škripotom otvorili a z nich vyšla pani zo sociálky a kývla smerom k nám. „ Katka poď, pani riaditeľka ťa chce vidieť“. Elvíra zmizla tak ako sa znenazdajky objavila a ja som vošla do starej a ošumelej ale čistej miestnosti kde sa miešala vôňa čistiacich prostriedkov a stariny. Vo veľkej miestnosti sedela chrbtom k oknu pri veľkom písacom stole na ktorom sa týčili hory papierov staršia pani so šedivými vlasmi v červenom pletenom pulóvri. Na nose mala veľké okuliare v hnedom kostenom ráme a v ušiach veľké strieborné náušnice s červeným kameňom uprostred. „ Posaď sa“ povedala prísnym a neosobným hlasom a pozrela na mňa ponad horný rám okuliarov. „ Tak toto je vražda“ pomyslela som si a prišlo mi smiešne aj keď to so mnou nevyzeralo práve veselo. „ Volám sa pani Vranková a budeš tu s nami chvíľu bývať a žiť“ pokračovala pričom ma prepaľovala pohľadom.“Oslovuj ma pani riaditeľka. Pani vychovávateľka ťa odvedie do tvojej izby a poukazuje ti všetko potrebné k tomu aby si u nás mohla bývať. U nás platia prísne pravidlá. Je nás tu viac ako 35 takže každý musí poslúchať a tieto pravidlá dodržiavať inak by sme tu mali holubník „. Na chvíľu sa odmlčala a zadívala sa na mňa ako keby som urobila niečo zlé. „ Tvoj príbeh je mi známy a tak by som ťa chcela upozorniť že tu nestrpíme nijaké vylomeniny. Ak budeš poslúchať pani vychovávateľky nič zlé sa ti nestane. U nás dostaneš jesť, budeš mať kde spať a môžeš si dokončiť školu. Ale sú aj takí, ktorí nechcú poslúchať a s takými si poradíme rýchlo. Rozumela si ?“ Opýtala sa a znova ma prepálila pohľadom.“Áno“ šepla som a túžila iba po jednom jedinom a to vypadnúť čím skôr z toho kresla v ktorom som sa cítila ako keby som spáchala nejakú hroznú a veľmi zlú vec.
„Vražda“ ( ach aké priliehavé meno) vytočila akési číslo na telefóne. „ Pani Predná prídite si prevziať nové dievča a ukážte jej všetko potrebné...Ďakujem!“. „Tak ja už hádam môžem odísť povedala pani zo sociálky a venovala mi posledný úsmev. A odišla. A s ňou aj zvyšok môjho starého života.
Za chvíľu ktosi zaklopal a vošla pani v stredných rokoch v bielom plášti. „ Dobrý deň pani riaditeľka“ kývla na pozdrav „Vražde“ a pozrela na mňa s úsmevom. „Ahoj, ako sa voláš dievčatko?“ „Katka“, povedala som povzbudená jej úsmevom a podala som jej ruku aby ma odviedla v ústrety môjmu novému neznámemu domovu. „Poď Katka, odvediem ťa do tvojej izby“. Vyšli sme na chodbu a vydali sa po dlhej chodbe kde bolo množstvo bielych dverí polepených kresbami. Nedalo sa prehliadnuť, že nás nápadne nenápadne ktosi sleduje spoza rohu. „ Vidím že si sa už zoznámila s Elvírou“ usmiala sa pani vychovávateľka a kývla smerom k strapatej hlave s dvoma ledabolo zviazanými vrkočmi. Dám ťa do susednej izby aby si k nej bola blízko. Elvíra tu nemá veľa kamarátok a je zvláštne že je tu a že nás sleduje“ povedala pani a zamierila k izbe na konci chodby. Vošli sme do izby s dvoma radmi poschodových postelí. „Deti sú teraz ešte na zamestnaní ale už čoskoro prídu. Tu máš skrinku zatiaľ si tam môžeš uložiť veci. „Nemám veci šepla som so sklopeným zrakom“.
Pani vychovávateľka uprela na mňa zvláštny zastretý pohľad a potom povedala čudným hlasom „ Nevadí donesiem ti zubnú kefku, pastu pohár hrebeň aj všetko ostatné“. Potom kývla smerom Elvíre, ktorá sa nedala prehliadnuť ako vykúka spoza rohu. „Poď sem Elvíra a ukáž Katke všetko čo treba!“ Elvíra pribehla ako na povel a chytila ma za ruku „ PoĎ ukážem ti to tu“ a rozbehla sa ťahajúc ma za ruku po chodbe. „ Evka je dobrá pošepkala mi keď sme už boli ďaleko. Otočila som hlavu a videla ako sa za nami pani vychovávateľka pozerá so smutným ale láskavým pohľadom. A život v novom domove sa začal...


Moja cesta za šťastím-5.kapitola (Kamenné srdce)
Pozerala som na povalu izby ponorenej do tmy na ktorej tancovali strašidelné tiene maľované mesiacom, ktorý presvital cez okná s obstarožnými záclonkami zavesenými na pokrivených tyčkách. Veľký  fľak, ktorý na mňa ceril zuby v škodoradostnom úškľabku ma prinútil zavrieť oči a vopchať sa celá pod perinu aby som nič nevidela. Ležala som na jednej z erárnych postelí v izbe s ostatnými jedenástimi dievčatami a premýšľala nad udalosťami posledných týždňov, ktoré spôsobili, že nás s bračekom rozdelili a ja som sa ocitla sama v izbe, ktorá sa mala stať mojím domovom. Slzy sa mi začali kotúľať dole vankúšom najprv jedna po druhej až sa nakoniec zmenili vo vodopád zúfalého tichého výkriku vystrašeného a strateného dievčatka, ktoré sa stratilo vo svete a nepoznalo cestu späť.
Nevystrašilo ma keď som zacítila na nohe cudziu ruku. Bola teplá a sálala z nej tíšiaca láskavosť. Pod moju perinu sa rýchlo všuchla najprv počerná strapatá hlava a za chvíľku ma Elvíra objímala a tíško so mnou plakala.“ Neboj sa“ pošepla mi „nie je to až také zlé“. „Zvykneš si a zajtra to už bude oveľa lepšie“. V tej chvíli som jej neverila ani slovo, ale nikdy som jej nezabudla že strávila so mnou tú noc, ktorá bola jednou z najhorších nocí môjho krátkeho života.
Ráno ma pristihlo nevyspatú s opuchnutými červenými očami. Vo dverách a objavila zavalitá pani s metlou a vedrom a so širokým úsmevom nás durila do jedálne kde už boli pripravené košíky s rožkami a jablkami. Dievčatá sa postavili do radu a každá si brala tácku na ktoré námm pani kuchárky dali po jogurte a myštičke s pomazánkou. Zobrala som si jablko a pohár s mliekom a nasledovala Elvíru k stolu s ostatnými dievčatami. „Toto je Julka“ povedal Elvíra dievčatám a s hrmotom si k nim prisadla. „ Ona je naša“ povedala a napriek tomu že mi to znelo akosi čudne a vôbec som tomu nerozumela bolo moje prijatie medzi ostatné dievčatá navždy vybavené, lebo všetky ma odvtedy brali že som „ naša“.
Život v domove bežal podľa vopred stanovených pravidiel a hneď po raňajkách, sme si zobrali veci a presunuli sa do učební kde sme sa učili rovnako ako v normálnej škole niekde vonku za plotom. Elvíra už sedela s Katkou. Malým ale vždy veselým stvorením, ktoré nevedelo obsedieť chvíľu bez pohnutia. Neustále s ňou vrtelo a učiteľky ju vždy napomínali za vyrušovanie. Ja som si sadla do prvej lavice lebo len tam bolo voľné miesto.
Dni bežali a ja som si zvykala na nový život a nový režim, ktorý bol takmer každý deň rovnaký. V sobotu veľké upratovanie a v nedeľu návštevy tých šťastnejších. My ostatné sme sa hrali rôzne hry či v triede alebo v záhrade počas krajších dní. Veľmi rýchlo sa z nás s Elvírou stala nerozlučná dvojica a kde bolo vidno ju bola som aj ja a naopak. Ubehlo pár mesiacov, tri alebo štyri, už si presne nepamätám. Medzitým sme už sedeli s Elvírou v jednej lavici a robili dosť veľkú starosť všetkým učiteľkám a učiteľom lebo sme boli dosť neposedná dvojica.
V ten deň som sa zdržala na raňajkách dlhšie a Elvíra na raňajky neprišla lebo sa necítila dobre. Dobehla som na vyučovanie na poslednú chvíľu a sadla si do prázdnej lavice. Začala hodina a Elvíra ešte stále neprišla. Celú hodinu som bola ako na ihlách a hneď po zvonení som utekala za pani Prednou, ktorá sa stala akousi našou dôverníčkou či náhodou nevie kde je Elvíra lebo nebola v škole na prvej hodine. Pani Predná sa na mňa smutne pozrela a ja som pocítila ako mi veľká guča ostala visieť v hrdle. „ Elvíra je v nemocnici Julka“ povedala a uhýbala očami aby sa mi nemusela pozerať do mojich vystrašených a strachom rozšírených veľkých modrých očí, ako vždy vravievala. „Prečo je v nemocnici? Veď sa len trochu zle cítila, to nič nebolo“. Snažila som sa presvedčiť samu seba aj pani vychovávateľku, že to nič nie je. „Však to nie je nič vážne , však?“ žobronila som . „ Neboj sa nie je to nič vážne“ povedala nepresvedčivo. „A teraz utekaj naspäť do triedy. V nedeľu ju pôjdeme navštíviť“. Celý zbytok týždňa som sa tešila že v nedeľu konečne uvidím Elvíru a že skoro príde domov. Keď konečne nadišla nedeľa obliekla som si sviatočné najkrajšie šaty s kvietkovaným volánikom na spodku sukne a nedočkavo som prešľapovala pred riaditeľňou už pol hodiny pred sľúbeným odchodom do nemocnice.
Konečne nadišla vytúžená chvíľa a ja na zadnom sedadle aj s Katkou a Zuzkou, dievčaťom ktoré spalo na susednej posteli ako Elvíra. Na prednom sedadle pani Predná a Vražda za volantom sme sa všetky vydali na cestu do nemocnice v okresnom meste. Veľmi som sa tešila že konečne uvidím Elvíru a môžem jej porozprávať všetko čo sa udialo za posledný týždeň. Mala som aj nového nápadníka zo susednej triedy o ktorom som sa s Elvírou chcela porozprávať ako „žena so ženou“:-).
Keď sme šli po chodbe s ošarpanými zelenými kachličkami prepadla ma v tej neprívetivej nemocnici prepáchnutej savom zatiaľ nepoznaná tieseň. Nikdy predtým som ten pocit nepoznala a až keď už som bola dospelá som pochopila že to bola smrť. Pochopila som to až potom keď som ju stretla viackrát. Vtedy som to však ešte nevedela.
 Keď sme vošli do izby plnej hadičiek a prístrojov vedela som že je zle. Na posteli ležala postavička z ktorej vychádzali hadičky a vedľa postele blikal a ticho pípal akýsi prístroj. Bledá tvárička sa pomaly otočila ku mne a Elvíra s odovzdaným úsmevom ktorý sa jej odrážal v jej tmavohnedých očiach potichu šepla moje meno. „ Julka“. Videla som kútikom oka pani Prednú ako sa jej po líci kotúľa veľká slza a aj Vražda bola akási iná. Pozerala som sa na Elvíru alebo skôr na to čo z nej ostalo a nechápala som že ako sa z toho živého klbka ktoré ešte nedávno pobehovalo so mnou v záhrade stalo toto nehybné a vysilené stvorenie. Vytrhla som sa pani Prednej a s plačom sa vrhla k Evíre objala ju a plakala , plakala usedavo na tom malom klbku hadičiek. Cítila som ako sa ma snažia od nej odtrhnúť ale držala som sa jej kŕčovito a nevedela som utíšiť ten obrovský smútok ktorý ma odrazu celú pohltil. Prístroj začal odrazu silno jačať , ja som v úľaku pustila zovretie a konečne ma mohli od nej odtrhnúť.
Do miestnosti vtrhli doktori a sestričky a jeden ujo nás rýchlo vyviedol  na chodbu. Ako sa zatvárali dvere videla som ako sa na mňa upierajú malé tmavohnedé očká a v nich som videla všetko nevypovedané. Videla som Elvíru naposledy. Nič som nechápala. Nevedela som čo sa deje a prečo sa to všetko deje. A už vôbec som nechápala prečo sa to deje práve Elvíre mojej najlepšej novej  kamarátke. Nevedela som čo je slezina či leukémia a nechápala som prečo nemôže Elvíra žiť . Nechápala som prečo má akúsi vzácnu nemoc. Nechápala som nič. Ani to keď  prišiel človek v bielom plášti a povedal pani Prednej tichým hlasom že mu je to ľúto.
„Domov“ do detského domova sme prišli už za tmy. Na zadnom sedadle v strede sedela pani Predná a objímala z jednej strany mňa a z druhej Zuzku. V predu  sedela Katka a za volantom „Vražda“. Snažili sa nás upokojiť ale videla som že sú vystrašené podobne ako my. Zuzka usedavo plakala celú cestu . Ja som ale nevyronila ani slzu. Neplakala som ani v noci.  V tú noc som sa  zaprisahala že už nebudem plakať a že budem bojovať proti svetu a proti všetkému čo nie je z tohto sveta lebo nieto nikoho kto by mňa mal rád. V tú noc som si prisahala že že budem rovnako tvrdá ku svetu ako bol svet tvrdý ku mne a nikto na svete ani nad ním či pod ním ma viac neprinúti plakať. A tak prichádzajúci deň našiel malé dievča opustené v ošarpanej budove detského domova, ktoré si zatvrdilo srdce v úpornej snahe akosi prežiť nepochopiteľné príkoria, ktoré sa mu stali každodenným chlebom....




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára