ZLATÁ KLIETKA, ..vtáčik bol krásny. Perie mal rôznofarebné a pravidelne sa mu oň všemožne starali aby sa ním mohli pýšiť. Aj vtáčik sa ním pýšil a vo svojej nevedomosti sa o svoje perie všemožne staral pravidelne si ho čistil a užíval si svojej krásy a svojej bohato zariadenej zlatej klietky. Jedného dňa priletel ku klietke iný vtáčik. Perie mal ufúľané a celý bol strapatý. Vtáčik v zlatej klietke na neho pohŕdavo pozrel a s odporom sa odvrátil. Ufúľanému vtáčikovi sa pekný vtáčik v zlatej klietke zapáčil na prvý pohľad, lebo ako už tušíme bola to ona a bola naozaj krásna a zaopatrená. Ufúľaný vtáčik sa zahanbil, lebo jeho perie nebolo také lesklé a také čisté. Kúpal sa v kaluži vody na poli pšenice s ostatnými a hoci si to veľmi užil trochu sa pri tom zašpinil. Od tej chvíle sa každý deň na chvíľku zastavil pri zlatej klietke a trochu si spolu štebotali. Bola atraktívna a lákavá, krajšia ako ostatné zafúľané s ktorými sa bežne stretával. Ako to už zvyčajne býva vtáčik sa zaľúbil, ale zlatá klietka nedovolila aby sa priblížil k svojej láske. Tak ho napadlo že zlatú klietku otvorí, aby tá ktorú miluje mohla odletieť s ním niekam ďaleko, kde by mohli byť spolu šťastní. Vedel, že po tom túži, lebo pri dlhých rozhovoroch spoznal, že po tom túži...raz vyletieť a letieť k modrému nebu..k slnku. Otvoril teda klietku zobáčikom po úmornom úsilí a celý natešený oslavoval svoje budúce šťastie. Vtáčik v klietke sa ale schúlil v kútiku svojej klietky a slza sa mu skotúľala dole zobáčikom. „Poď odletíme a budeme spolu šťastní „ volal vtáčik nechápajúc prečo je jeho milovaná schúlená a vystrašená v kúte klietky, keď je cesta ku slobode voľná. „Choď preč ! povedala mu odrazu „a už sa sem nikdy nevracaj!“. Nechápal. Nechápal čo sa stalo a prečo sa tak stalo. Skúšal...prosil...nič nepomáhalo. Sedával ešte chvíľu pri klietke a pozeral sa na ňu ako sa díva skrz neho. Pripadal si neviditeľný a bol veľmi sklamaný a ranený. Raz ráno keď vyšlo slnko vzlietol k modrému nebu a pozrel sa na svet znova zo svojej výšky a odrazu pochopil. Bol slobodný. Jeho život nebol taký pohodlný a často bol ohrozený. Nikdy nebol smädný ani hladný, lebo Boh sa o nej vždy postaral keď bolo treba a vždy mal kde skloniť hlávku, keď sa unavil, aby potom letel ďalej...kamsi ďaleko do neznáma. Bol slobodný v zotročenom svete. Ona si zvykla na život v zlatej klietke a bála sa vzlietnuť. Nebola zvyknutá na neistotu bez vodičky a semiačok v krmítku. Cítila sa bezpečná vo svojej zlatej klietke chránená pred dravcami a cítila sa pohodlne na svojom zlatom bidielku. Pochopil, že jej srdce sa vzdalo voľnosti a slobody, ktorú možno nikdy neokúsila hoci po nej v kútiku srdca túžila tak ako každý kto má krídla. Pomyslel si že je stratená. Lietal si ďalej po oblohe a žil si svoj život, až kým si na ňu znovu nespomenul. Lebo kedy tedy si spomenul na vtáčika v zlatej klietke. Spomínal na časy, keď si spolu štebotali, smiali sa cítili sa spolu dobre. Niečo však bolo iné ako predtým. Časom ako dozrieval poznal, že sa mení. Vtedy pochopil že aj vtáčik v zlatej klietke sa bude meniť. Časom sa z neho stane vtáčik zo zlatej klietky, ktorý už nebude mať síl opustiť ju a ostane v nej navždy až do svojej smrti. Ale pochopil aj, že kdesi v srdci má zasiate semienko slobody a to semienko vzklíči ak ho bude niekto starostlivo zalievať a starať sa oň až vyrastie a prevonia dušu túžbou ktorá bude silnejšia ako mreže zlatej klietky a vtedy možno vtáčik zo zlatej klietky vyletí hore smerom k modrému nebu, ku slnku..k nemu. (g.f.h., Denník kňaza)